Jureš Líška: S folklórom treba pracovať veľmi citlivo. Najväčšiu silu má v najčistejšej forme

Album Anthropos je venku déle než rok a mezitím na Radio_Head Awards získalo titul Album roku 2025. Část rozpracovaného materiálu jsi původně zvažoval pro své sólové album. Podle čeho nakonec poznáš, že určitý nápad patří Fallgrapp, a ne jen Jurešovi Líškovi?

To bolo také zvláštne obdobie okolo korony a po nej. Mal som dojem, že robím niečo iné, niečo, čo neviem preniesť do kapelovej formy, a že to ostane len ako nahrávka. Väčšinu liniek a vokálov som si vtedy nahrával sám, a preto som zvažoval, že skúsim len taký nejaký sideprojekt. Ale nakoniec, keď sme si k tomu sadli, vysvitlo, že to musí byť ďalší album Fallgrappu.

Desku jste prezentovali jako album vytvořené lidmi v době nastupující umělé inteligence. Kde dnes vede tvoje osobní hranice mezi užitečným nástrojem a technologií, která už zasahuje do samotného autorství?

Na toto je veľmi ťažké odpovedať. Vôbec neviem, kde mám tú hranicu. Pokiaľ niečo v sebe dokážem obhájiť a cítim, že som tam priniesol dosť svojej kreativity, tak som s tým v pohode. Rozmýšľal som aj nad tým, že ak by som teraz zadal prompt umelej inteligencii, aby mi napríklad vygenerovala party pre sláčiky a ja som ich bez zmeny použil v piesni, či by som s tým bol OK. Moja odpoveď je, že asi nie. Zatiaľ mám stále ľudí, ktorí to vedia a chcú spraviť. Ale do budúcna sa tomu asi nevyhne nikto z nás.

Pavel Zelinka v recenzi na Frontmanu postavil vedle sebe například elektronicky vyhrocené Ave a skladbu Zblízka, v níž se akustická hudba postupně proměňuje ve futuristickou elektroniku. Která skladba z Anthropos podle tebe nejvíc naznačuje, kam se může Fallgrapp posunout dál? A vzniká už nový materiál?

Album vyšiel pred rokom a pol a ja som ešte stále nezačal pracovať na ničom novom. Mne to jednoducho trvá, kým sa mi nazbierajú nejaké skice a nápady. Teraz som úplne zavalený inou prácou a neviem rozmýšľať nad vlastnými vecami. A to ma tiež tak trošku deprimuje a vrhá do nekonečnej špirály.

Ale aby som sa vrátil, asi žiadna pieseň z albumu nevie úplne predpovedať, kam budeme smerovať. Práve som sedel s kamarátom na káve a on mi povedal, že na našom poslednom koncerte, keď sme hrali pieseň Zrkadlia nás z prvého albumu, bola vlastne zvukovo absolútne aktuálna voči všetkému ostatnému, čo sme hrali. Ja mám občas dojem, že si zvukovo aj žánrovo uletím, ale pritom vo výsledku to vie stále znieť ako homogénna tvorba naprieč albumami.

V jednom z rozhovorů jsi řekl, že v nové skladbě hledáš především emoci a „catchy moment“, který tě nepřestane bavit ani po mnoha posleších. Dokážeš tento okamžik rozebrat skladatelsky? Bývá ukrytý v melodii, rytmu, harmonii, zvuku, nebo spíš v kombinaci všeho?

To je pre mňa najzásadnejšia vec. Tým, že mi skladanie hudby trvá tak dlho, neustále sa k nej vraciam a veľakrát len tak sedím a počúvam slučku. Keď sa mi toto deje a cítim v nej nejakú ukrytú krásu, tak viem, že idem správnym smerom. Mám dokonca piesne, ktoré som nikdy nevydal, ale v hlave mi neustále bežia. A neviem, čím to je, že som ich ešte nedokončil. Možno sa bojím, že keď ich začnem dokončovať, tak to nedosiahne ten level, aký mám v hlave.

Jak zpravidla vypadá prvních patnáct minut práce na nové skladbě? Sedáš ke klavíru, otevřeš prázdný projekt, hledáš sampl, improvizuješ se zvukem, nebo už přicházíš s konkrétní představou?

Nemám žiadny univerzálny plán. Väčšinou zapnem počítač a prehľadávam zvuky. Niekedy ma inšpiruje kúpiť si nový synťák alebo plugin a pri preklikávaní presetov automaticky tvorím, pretože ma inšpirujú. Vytváram si rôzne skice, ktoré možno pretavím do niečoho.

S konkrétnou predstavou prichádzam naozaj minimálne.

Ve videu o samplování jsi říkal, že tě víc zajímá tvorba než pouhé skládání cizích částí, a proto samply výrazně stříháš, transponuješ a natahuješ. Změnilo se od té doby tvoje měřítko toho, kdy už nalezený zvuk přestává být citací a stává se vlastním hudebním materiálem? A podle čeho poznáš, že sampl je pro skladbu opravdu podstatný, a není v ní jen jako zvukový efekt?

Áno, ľudia rôzne pracujú so samplami. Pre mňa bol podstatný point, že ja nedokážem úplne použiť hotový sampel, pretože z toho nemám radosť. To vytvoril niekto iný a ja tým, že to použijem, necítim, že by som na tom mal nejakú zásluhu. Preto s ním robím všetky možné šialené veci, aj keď by možno stačilo ten sampel nechať tak.

Napríklad v skladbe Sama v sebe je použitý sampel od Michaela Jacksona z piesne Black or White. Ten začiatok vo videu, keď kamera prechádza do bytu tancujúceho chlapca a hrá mu tam taká bláznivá hudba. Strašne sa mi páčili tie bicie. Tak som ich vystrihol, nawarpoval, trošku sfiltroval a použil v piesni. Nepovažujem to za citáciu. Toto vlastne prvýkrát niekde hovorím.

U jiných interpretů nebo zakázek si tě lidé často vybírají kvůli tvému rozpoznatelnému rukopisu. Jak si hlídáš, aby se z „Jurešova zvuku“ nestal soubor několika osvědčených postupů? A která práce mimo Fallgrapp naopak nejvýrazněji proměnila způsob, jakým dnes skládáš pro vlastní kapelu?

Áno, toto je niekedy pasca, že ľudia chcú trošku môjho zvuku a ja sa veľakrát cítim vyčerpaný. Preto sa tam snažím občas priniesť aj niečo, čo ma vyruší. DJing a skladanie pre film asi najviac zmenili môj spôsob, ako hľadieť aj na koncertné veci.

DJing preto, že ľudia potrebujú tak nejak ostať v napätí, vo vibe. Oni vlastne majú radi, keď aj polhodinu tancujú na rovnaké tempo. Ale zároveň majú radi gradáciu. Tak sa vždy snažím postaviť aj koncertný set a niektoré piesne logicky poprepájať, aby to znelo veľmi plynulo.

Pro balet BezsLovE jsi skládal hudbu původně vycházející z témat svobody, tolerance a vzájemného respektu. Po útoku na Zámocké ulici v Bratislavě ale dostala kompozice konkrétnější podobu příběhu ptáků od narození až po násilně ukončený život. Jak pracovat s tak silným společenským tématem, aby hudba nezastínila lidskou tragédii, z níž vychází?

Téma vtákov vychádzala z prvotnej myšlienky Marcela Holubca, ktorý ma oslovil na zloženie hudby pre balet. Ja som si túto tému cez vtáky hneď vizualizoval. Popravde, vôbec som sa nad tým takto nezamýšľal. Nechcel som nič zatieniť. Chcel som vypovedať príbeh tak, ako sa stal, a priniesť aj svoj pohľad. V tomto mi pomáhali aj skvelá Kristína Smetanová a Jano Kružliak. Z nejakého dôvodu tá hudba žije stále s nami, my ňou dokonca otvárame koncert.

V minulosti jsi mluvil o tom, že folklor a populární hudbu ve Fallgrapp cíleně nepropojuješ, přestože tě folklorní prostředí od dětství formovalo. Projekt Hulejová × Jureš × Štefánik, se kterým 3. října vystoupíte na festivalu Ozveny, už s tradicí pracuje otevřeně. Změnil se tvůj vztah k folkloru, nebo jde především o jinou tvůrčí situaci?

Ide o inú tvorivú situáciu. Tu už to bolo vyslovene cielené, keďže aj Majlo sa snaží používať čo najviac slovenskosti a folklóru v tvorbe, skĺbili sme viacero nápadov a projektov dokopy. Môj vzťah k folklóru ostáva nemenný. Stále si myslím, že s ním treba pracovať veľmi citlivo a že pre mňa má najväčšiu silu v tej najčistejšej forme.

Ty a Martin „Majlo“ Štefánik přicházíte k folkloru z odlišných autorských pozic. V čem se vaše přístupy nejlépe doplňují a kde mezi nimi naopak vzniká tvůrčí tření?

Dopĺňajú sa asi v tom, že ja som v tom vyrastal, okúsil všetky surové formy a mám vcelku rozsiahle znalosti o štýloch a harmóniách. Majlo je skôr človek, ktorý nemá také mantinely ako ja, preto sa nebojí použiť niektoré postupy a experimenty odvážnejšie, keďže napríklad nepozná úplne detailne ten materiál. A to, myslím, dobre funguje.

Co do společného projektu vnáší Simona Hulejová? Jak její hlas, folklorní zkušenost a pohyb mezi jazzem a alternativní hudbou ovlivňují výslednou podobu vašich skladeb?

Všetko, čo si vymenoval. Simonka je skvelá speváčka s obrovskou technikou, ale aj citom. Už len to, že zaspieva folklórnu pieseň, ju posúva na nový level.

Uvádíte, že nechcete tradiční písně přímo citovat, ale pracovat se zvukovou barvou, akustickými nástroji, prostorem a atmosférou. Kde je hranice, za níž už posluchač folklorní původ vůbec nerozpozná – a je vůbec nutné, aby jej rozpoznal?

Myslím si, že v mnohých veciach sa pôvod dá rozpoznať, ale nie, nie je to nutné.

Od doby, kdy jsi zveřejňoval videa o produkci, se tvůj pracovní postup pravděpodobně proměnil. Jak dnes vypadá základ tvého studia – DAW, zvuková karta, monitoring, hlavní kontrolery a šablona projektu? A co z někdejšího setupu už bys do své práce nevrátil?

Premenil sa zásadne, priestorovo aj kvôli tomu, že som sa presťahoval a teraz výhradne všetko robím štýlom home office. Už nemám okolo seba dokonalé prostredie, kde mám milión možností a všetko pozapájané. Teraz mám veľmi minimálny setup: zvukovka, notebook, klávesy, dva mikrofóny.

Nahrávať tu nie je ideálne, lebo tu hučí električka, ale preklopil som sa do módu, že nemusí byť všetko dokonalé. Treba robiť s tým, čo je k dispozícii. Vždy som mal rôzne vychytávky, ktoré ma chvíľku inšpirovali alebo som ich použil do nejakého špecifického projektu. Teraz idem ten minimal.

Ve Fallgrapp se často potkávají velmi jemné akustické zdroje s hustou elektronikou. Jaký nahrávací řetězec nejčastěji používáš pro vokály a smyčce? Nahráváš už s efekty a konkrétní zvukovou barvou, nebo si při záznamu necháváš co nejčistší materiál?

Vždy si nechávam úplný raw materiál, pretože možností, ako ho naefektovať, je milión. Keď chcem ale nahrávať s efektom a počuť realtime, čo sa deje, aby ma to ďalej inšpirovalo, tak ho jednoducho zavesím na stopu. A potom mám stále možnosť ho buď vypnúť, alebo rôzne dolaďovať.

Koncerty Fallgrapp stavíte spíš jako delší plynoucí bloky než jako sled izolovaných písní. Co je dnes na pódiu skutečně živé, co běží ze stop, co řídí MIDI nebo automatizace a kde si kapela může dovolit improvizovat, aniž by se rozpadla připravená architektura koncertu?

V podstate všetko okrem backvokálov a mojich nosných podkladov. Bicie, spev, gitara, basová gitara, Moog, perkusie, rôzna elektronika a sample. Zrovna pár dní dozadu sme prešli na systém Dante a vízia je ísť aj zmeny pre zvukára cez timecode. Na timecode máme aj vizualizáciu a svetlá.

V takomto setupe nie je veľa priestoru na improvizáciu. Tá je možná len v na to určených pasážach. Napríklad v piesni Terracota máme v strede priestor, kde sa môže realizovať gitarista alebo bubeník. Avšak všetko je stále na click.

Takto fungujú všetky veľké kapely s pripravenou show. Je to v niečom samozrejme obmedzujúce, ale aj v obmedzeniach si človek vie nájsť priestor na úlet.

Tvůj projev při přebírání ceny na Radio_Head Awards patřil k nejsilnějším momentům večera. Měl jsi ho celý připravený, nebo částečně vznikal až z emocí dané chvíle? A přemýšlel jsi, jaké osobní či profesní reakce může vyvolat?

Keď som prvýkrát preberal cenu v roku 2014, bol som v podstate úplný nováčik, nepripravil som sa a vyhral v ten večer štyri ceny, takže som musel ísť štyrikrát na pódium preberať a rečniť. Odvtedy som si povedal, že si vždy radšej dopredu aspoň niečo pripravím, nejakú kostru.

Ja som vcelku trémista. Možno to nie je poznať, ale takmer vždy mám trému. A keď idem ešte robiť niečo, na čo nie som zvyknutý, tak o to väčšiu. Veľmi nerád rozprávam, lebo mám dojem, že každé slovo je posudzované. A ja sám sebe som veľký kritik.

Takže áno, mal som pre istotu pripravené, že niečo poviem, ale už na mieste vás premôžu emócie, už to nepoviete tak, ako ste si predstavovali, už sa veľakrát aj zamotáte. Ja sa stále považujem za príliš nevýznamného človiečika.

V politických debatách na Slovensku se často mluví o „národní kultuře“. Jak podle tebe mohou hudebníci chránit folklor a tradici před zjednodušováním nebo politickým zneužitím? Cítíš zároveň jako umělec odpovědnost veřejně se ozvat, když se podle tebe kulturní prostředí rozkládá?

Nič sa nezmenilo, folklór bude vždy brnkať na strunu ľudí a politici to vždy radi využijú. Ale fascinuje ma, ako ľahko sa ľudia nechajú opiť rožkom, ako sebavedomo vystupujú politici, ktorí tu chodia vo fejkových krojoch, a napriek tomu im to ľudia hltajú. To je nejaká diagnóza asi.

Chrániť ho môžeme len tak, že budeme poukazovať na falošnosť týchto politikov. A musíme to robiť všetci. Hlavne my, ktorí vystupujeme pre tých ľudí. Cítim veľkú spoločenskú zodpovednosť, keď vidím neprávosť, keď vidím, čo tu títo ľudia páchajú, a musím o tom hovoriť, lebo mnohí to zľahčujú alebo nevidia. Alebo dokonca nechcú vidieť.