Nikolaj Nikitin: Hudba dokáže vystihnout lidskost přesněji než slova

Humanity Suite je popisováno jako manifest humanismu. V jakém okamžiku jste si řekl, že nechcete natočit „jen“ další autorské album, ale výpověď o lidskosti?

Od začiatku sú moje albumy tematické a svojím spôsobom aj angažované. Posledný album Normal (HLAVA XXII, 2023) bol reakciou na spoločnosť, absurdné situácie života a veľmi špecifické ľudské príbehy. Medzitým sa svet zbláznil ešte viac a vnútorne cítim, že spoločnosti čoraz viac chýba ľudskosť, tolerancia a pochopenie.

Slovo humanismus dnes může znít vznešeně, ale i trochu opotřebovaně. Co znamená konkrétně pro vás – v hudbě, v každodenním životě i v současné společnosti?

Ľudskosť je jedným zo základných aspektov toho, čo nás robí ľuďmi a odlišuje od ostatných živých tvorov. Je to komplexný koncept, ktorý sa prejavuje v našich hodnotách, správaní aj vo vzťahoch k druhým. Jej porozumenie a praktizovanie považujem za kľúčové pre lepšie spolužitie v spoločnosti.

Ľudskosť vnímam predovšetkým ako prejav empatie, ktorú prirodzene vyžadujem aj v hudbe. Preto som oslovil konkrétnych hudobníkov, ktorým dôverujem a ktorých cítim ako blízkych týmto myšlienkam.

V tiskové zprávě říkáte, že nic, co byste vyjádřil slovy, by nedokázalo humanismus vystihnout tak jako hudba. Co tedy hudba umí sdělit přesněji než jazyk?

Pocity, nálada, atmosféra… Hudba je univerzálny jazyk. Stačí si predstaviť filmovú scénu – ak v nej vymeníte hudbu, celé napätie sa zrúti a význam sa zásadne zmení.

Na albu je hodně něhy, empatie a povzbuzení, ale zároveň nepůsobí idylicky. Jak jste hledal rovnováhu mezi útěchou a vědomím, že žijeme v dost neklidné době?

Hudbu sme nechali plynúť tak, ako z nás prirodzene vychádzala. Je to veľmi autentický záznam toho, čo sme každý prežívali a čo sme spolu v danom momente vnímali. Takto to jednoducho vzniklo.

Každý z nás tam vložil kus svojho príbehu aj duše. Zrejme nikto z nás nemá úplne ružové okuliare – na to by sme si asi museli niečo dať, aby sme boli naladení na jednu emóciu. To sme však neskúsili. (smích)

Váš debut se jmenoval Personal Suite, teď přichází Humanity Suite. Je to cesta od osobního k obecnějšímu, nebo se tyto dvě roviny ve vaší hudbě nedají oddělit?

Neviem, či je možné tieto dva albumy priamo porovnať. Personal Suite je môj debut z roku 2012 – v čase, keď sa nám narodil prvý syn Aram. Bola to intímna výpoveď, plná radosti z rodiny a najbližšieho okolia. Zároveň išlo o moju prvú spoluprácu s „veľkými“ jazzmanmi – Gabo Jonáš, Juraj Griglák a Jožko „Ishias“ Döme.

Bol to autorský album, ale silno inšpirovaný štýlom 60. rokov – téma, sólo, forma…

Medzitým som vydal množstvo albumov ako autor aj spoluautor – od osobných, cez lyrickejšie až po experimentálne projekty či albumy s poéziou. Je tam zreteľný štýlový, koncepčný aj hudobný posun.

Posledné tri roky ma výrazne ovplyvnila aj spolupráca s Oskarom Törökom.

Jak u vás vzniká skladba pro takto vrstvený ansámbl – začínáte melodií, harmonií, rytmem, zvukovou představou, nebo spíš mimohudebním obrazem?

Dva momenty určili smer hudby. Skladba Nibelungen, ktorú mi Jazmína nahrala vopred, a rozhovory spolu s krátkou skúškou s Mikim Skutom. Potom už prišlo štúdio a jednoducho sme hrali.

Oslovil som veľmi špecifických hudobníkov z rôznych generácií. Absolútne som vedel, že im netreba veľa vysvetľovať. Keď si vyberiem hudobníka pre projekt, má môj obdiv a dôveru. Nechcem, aby hral podľa mojej presnej predstavy – pretože v tej predstave už znie ako on sám.

Rátam s jeho vkusom aj improvizačným prístupom, ktorý prináša.

Humanity Suite má sedm částí. Kdy jste věděl, že materiál bude fungovat jako jeden celek, ne jako volná kolekce skladeb?

Hudbu sme nahrali vcelku a ja som jednotlivé časti postrihal až v postprodukcii. Veľmi rýchlo som ich zoradil do dramaturgie, ktorú má album dnes. Keby som to robil v inom čase, možno by to dopadlo inak – veľmi som sa s tým nepáral.

Dal som to vypočuť niektorým priateľom a nie každý súhlasil s poradím. Napriek tomu som to nechal tak, ako som to cítil ja. V kapele však nikto nemal pripomienky.

Každý mal úplnú slobodu riešiť zvuk, poradie aj výber materiálu. To, že je to „môj“ album, vyplýva skôr z toho, že som producent. Po hudobnej stránke tam funguje sloboda, rovnosť a bratstvo. (smích)

Jak moc byla podoba alba daná už v partituře a jak velký prostor jste nechal spoluhráčům, aby skladby dotvořili ve studiu?

Celý album je postavený na voľnej improvizácii. Jedine Nibelungen je prevzatá skladba – kedysi ju naspievala Nico, dnes ju spieva Jazmína Piktorová. Ide o starú, hymnickú pieseň. Inak sme improvizovali priamo do stopy.

Ak sa pýtate na hranicu medzi presnou kompozíciou a improvizáciou, vrátim sa k predošlým projektom. Dva moje obľúbené albumy, na ktorých hrám, sú Nikitin/Šrámek – Altar Ensemble: Directions & Connections (2022) a Oskar Török Sextet (2024). Oba získali najvyššie slovenské ocenenie Radio_Head Awards. Jeden je výrazne vykomponovaný, s presne určenými miestami na improvizáciu, druhý je takmer celý postavený na voľnej improvizácii. Z 16 skladieb majú len tri napísanú tému.

Hranicu medzi kompozíciou a improvizáciou nepovažujem za podstatnú. Dôležité je, akou cestou sa chcem vydať a akú predstavu mám o výslednom diele. V poslednom období sa venujem najmä voľnej improvizácii – nie však v zmysle free jazzu či striktne súčasnej hudby. Hráme melodicky, pracujeme s grooveom, niekedy až s prvkami funku.

Nesmierne ma baví ten moment, keď neviem, čo príde – a zrazu to začne fungovať. Publikum má často pocit, že hráme dopredu pripravené skladby.

Zároveň ma stále baví hrať aj z nôt. Doma sa venujem etudám, barokovej hudbe aj jazzovým štandardom. V konečnom dôsledku však nejde ani tak o to, čo hrám, ale s kým hrám. Keď si kapela „sadne“ do spoločného flow a chytí správny „pocket“ či groove, hranica medzi komponovaným a improvizovaným pre mňa úplne mizne.

V čem je pro vás skladatelsky nejtěžší psát hudbu, která má silné poselství, ale nemá sklouznout k doslovnosti nebo patosu?

Ak ma niečo zvonka vyrušuje, sú to samozvané počiny skladateľov, ktorí píšu hudbu k závažným udalostiam – v zmysle „uveril som v seba a svoj morálny status“. Vnímam to tak, že práve ego môže byť bariérou pri vytváraní hudby ako skutočného spoločného diela.

Aby som však veci uviedol na správnu mieru: nemal som ambíciu vytvoriť hudbu s konkrétnym posolstvom. Na to nemám ani dosah, ani potrebu.

Obsazení alba je netypické: saxofony, basklarinet, viola, kytara, klavír, kontrabas, bicí a v jedné skladbě hlas. Měl jste tento zvukový organismus v hlavě od začátku?

Toto obsadenie som mal od začiatku v hlave – po nástrojovej aj ľudskej stránke. S Mikim sme spolupracovali prvýkrát a som veľmi rád, že prijal moje pozvanie.

Na albu mají výraznou roli viola Vojtecha „Bélu“ Botoše i kytara Pavla Berezy. Jak jste přemýšlel o tom, aby nebyly jen barvou nebo sólovým hlasem, ale součástí celkové architektury nahrávky?

Nemusel som nad tým vôbec premýšľať. Vedel som, s kým mám tú česť. Bereza a „len farba“… to je takmer oxymoron. (smích)

Violu mám zo sláčikových nástrojov najradšej. Violista Vojtech Botoš ma zaujal už v zostave Júlia Kozáková – Manuša a odvtedy ho pravidelne pozývam na svoje projekty. Je nesmierne muzikálny, všestranný a kreatívny.

Jedinou vokální skladbou je Nibelungen s Jazmínou Piktorovou. Proč právě tady musel vstoupit lidský hlas – a proč jen jednou?

Jazmínu som stretol pri realizácii divadelného predstavenia Deadringers, kde som robil hudbu. Réžia Tomáš Procházka. Tam spievala túto skladbu a ja som okamžite vedel, že ju chcem mať na novom albume.

Nahrali sme aj jednu moju skladbu v inej zostave, ktorú som si odložil bokom. Myslím si, že jej spev má na albume takto oveľa väčšiu váhu a význam, než keby sa objavil vo viacerých trackoch.

Jste zároveň autor, hráč, producent i vydavatel. Kdy je tahle kumulace rolí výhodou a kdy už je nebezpečné, že nad hudbou nemáte dost odstupu?

Myslím si, že toto je dnes nielen v jazze pomerne symptomatické. Problém by to bol v prípade veľkého biznisu alebo súťaže, ale v tomto kontexte o nič zásadné nejde.

Technicky som zabezpečil financovanie, zarezervoval štúdio, dal vyrobiť 100 kusov LP a album som sprístupnil aj na streamovacích platformách.

Keď niečo nahrám, dávam to vypočuť ľuďom, ktorým dôverujem. Sám sebe by som škodil, keby som tlačil von niečo, čo nepovažujem za dobré. Zároveň však platí, že vydávame 5–6 albumov ročne a mám ich všetky rovnako rád.

Jak vypadala vaše producentská práce na Humanity Suite? Řešil jste spíš dramaturgii a výběr takeů, nebo i detailní zvukovou režii jednotlivých nástrojů?

Riešil som koncept aj výber celého tímu – od hudobníkov cez grafikov až po zvukárov a mastering. Ku všetkému prebiehala otvorená diskusia. Ako som už spomenul, ide skôr o spoločné dielo.

HLAVA XXII vydává hudbu, která často nepatří do jednoduchých žánrových škatulek. Jaká je podle vás dnes role malého vydavatelství – dokumentovat scénu, riskovat, vychovávat publikum, nebo být uměleckým domovem?

Všetko, čo píšete, mi dáva zmysel. Nemám problém s veľkými vydavateľstvami – naopak, kupujem LP od Blue Note, sledujem ECM aj celú českú scénu. Zároveň som v priateľskom aj pracovnom kontakte s Real Music House, kde sme kedysi začínali.

Ideálne by bolo, keby vydavateľstvá dokázali zachytávať dobu, robiť zmysluplné edičné plány, prepájať sa so zahraničnými labelmi a pomáhať aj s bookingom koncertov a podobne. Všetko však závisí od ľudských zdrojov a možností.

Ako hudobník som si už splnil niekoľko snov a nemám ambíciu „dobýjať svet“. Skôr ma baví robiť menšie náklady, rozvíjať scénu v regióne a budovať komunitu hudobníkov aj poslucháčov.

Pro čtenáře Frontmana se musím zeptat na gear: na jaké saxofony, hubičky, plátky a případně mikrofony jste Humanity Suite nahrával a je něco, bez čeho se ve studiu nebo na koncertě nerad obejdete?

Noo, v tomto som trochu maniak. (smích)

Tenor saxofón Selmer Super Balanced Action (1951) s hubicou François Louis 10* (úprava Matt Marantz). Sopránový saxofón Yanagisawa, strieborný model, s rovnakou hubicou ako na tenore. Basový klarinet Backun Alpha so Selmer hubicou.

Dlhšie som hral na plastové plátky Legère, ale teraz už používam klasické trstinové plátky Boston Sax.

Mikrofón: Sennheiser MD 442 U.

Na albu hrajete nejen na sopránový a tenorový saxofon, ale také na basklarinet. Podle čeho se rozhodujete, který dechový nástroj bude v konkrétní skladbě nositelem výpovědi?

Toto je často veľmi situačné a impulzívne – podľa toho, čo cítim, že sa hodí.

Momentálne naživo často hrám kombináciu Akai EWI a ASM Hydrasynth. K tomu si vždy beriem ešte jeden akustický nástroj.

Jak moc řešíte technickou stránku tónu – setup, plátky, artikulaci, mikrofon – a jak moc je výsledný zvuk otázkou vnitřní představy a práce s dechem?

Myslím, že mám skvelý setup – až na tie plastové plátky. (smích) Ale ten zvuk ma baví. V každom prípade riešim technický stav nástrojov, kontrola je vždy samozrejmosť.

Mám pocit, že predstava, rozloženie v štúdiu a samotná hra tvoria alfa a omega výsledku – možno aj 99,9 % finálneho zvuku. Zvyšok je mix a mastering. Teraz ma asi zvukári nebudú mať radi. (smích)

V jazze to však nie je o zlatých kábloch či preampoch. Je to predovšetkým o súhre a zvuku kapely. Ha!

Humanity Suite vzniká v době, kdy je slovenská kultura pod silným tlakem – institucionálním, finančním i společenským. Vnímáte album i jako reakci na atmosféru v zemi?

Na toto by sa skôr hodil album Normal. Humanity Suite je predsa o niečom inom. Ale cítime to všetci – tá atmosféra, strach, autocenzúra… To sa tu deje.

Rovnako aj otázka kolaborácie, a to aj v jazze.

Na Slovensku se hodně diskutuje o grantové politice, rušení víceletých podpor i o tom, komu a podle jakých kritérií má stát pomáhat. Co podle vás znamená férová kulturní podpora pro hudbu, která není čistě komerční?

Neexistuje úplne férový a spravodlivý systém, a už vôbec nie v takej malej krajine. Napriek tomu je nesmierne dôležité, aby fungovala podpora nezávislej kultúry na všetkých úrovniach.

Vážna hudba má svoje štátne inštitúcie a budovy – divadlá, operné domy, filharmónie. Jazz a iné žánre takúto infraštruktúru nemajú. Zároveň však potrebujeme aj neprofesionálne umenie.

Práve v tomto zmysle je existencia nezávislého a slobodného Fondu na podporu umenia veľmi dôležitá.

Nedávné neodvysílání záznamu Radio_Head Awards vyvolalo debatu o hranicích veřejnoprávnosti, kultury a politických postojů umělců. Má podle vás hudebník povinnost se ozývat, když se zužuje prostor pro svobodnou kulturu?

Nie je nemorálne sa neozvať, nie je nemorálne mať obavy o prácu a nie je nemorálne byť apolitický alebo cítiť úzkosť z týchto tém.

Je však veľmi dôležité, keď sa vedia umelci spojiť a držať spolu. Platí to pre jednotlivcov aj pre organizácie – čím viac, tým lepšie.

V Klubu pod lampou v Bratislavě vystoupíte 14. května s Robertem Pospišem a Martinem Sillayem jen jako trio, bez hostů. Co se změní, když po všech velkých projektech zůstane na pódiu jen čistá trojice autorů?

Vôbec nič sa nezmení. Budeme to stále my, ako vždy. Všetko ide bokom a prichádza hudba a texty – čistá radosť predtým, teraz aj inokedy.

Co byste chtěl, aby si posluchač z koncertu nebo z alba Humanity Suite odnesl – hudební zážitek, klid, otázku, odvahu, nebo něco úplně jiného?

Hlavne aby nikto nemal pocit, že si z toho musí niečo „odniesť“. Budem však rád, ak to bude hudobný zážitok a zároveň aj pocit nádeje.