Přejít k hlavnímu obsahu
Mám rada speváčky a spevákov, u ktorých mám čo objavovať aj po stých počutiach, hovorí Nina | Foto: Julia Palmu
Mám rada speváčky a spevákov, u ktorých mám čo objavovať aj po stých počutiach, hovorí Nina | Foto: Julia Palmu
Radovan Vrška - Po, 22.02.2021 - 08:00

Nina Marinová: Potrebujem hrať. Je to súčasť toho, kto som

Jej pesničky vznikajú často na cestách, v novom prostredí, kde čerpá inšpiráciu a kde ju ovplyvňujú vône, farby aj rozličné jazyky. Pobyt v karanténe preto pre Ninu Marinovú, frontmanku kapely Nina Rosa, nie je zrovna inšpiratívny. Vďaka tejto dobe si ale uvedomila, že bez ohľadu na to, čím sa bude živiť, potrebuje hrať. Dcéra majiteľa rešpektovanej slovenskej firmy Dowina žije a tvorí v Prahe. Poznať ju môžete aj ako rozhlasovú reportérku z relácie Sedmé nebe v Českom rozhlase.

Debutový album Discover vyšiel na jeseň roku 2019. Ako ho s odstupom času hodnotíš? Vnímaš ho stále ako tvoje umelecké vyjadrenie na svet, alebo už veci vidíš inak?

Discover vznikal pomerne dlhú dobu, samotné nahrávanie a mixovanie trvalo vyše pol roka, zber nápadov ešte oveľa dlhšie. Pred jeho nahrávaním som premýšľala, aký cieľ by som si mohla pri jeho nahrávaní dať. Či by mal znieť tak alebo tak, akých ľudí pozvať, atď. Nakoniec som si dala cieľ, že ho natočím tak, aby sa mi fakt páčil a aby ma ten proces čo najviac bavil. Možno to neznie ako nejaká vysoká méta, ale v skutočnosti neviete nikdy zaručiť že to, čo robíte, sa bude páčiť ešte niekomu inému, takže riadiť sa vlastným srdcom, sa pre mňa ukázalo ako tá správna výzva. Pri nahrávaní bol čas na experimenty a rôzne zábavky (v pesničke Water hrám napríklad na zips od mikiny, v ďalšej skladbe moja sestra Vierka tvorí hlavnú rytmickú linku ťukaním do termosky, v Never Looking Back náš akordeonista Michal, fúka bublinky slamkou do vody a vytvára to dosť magický podklad). Vďaka tomu, keď sme následne so zvukárom Derekom Saxenmeyerom triedili a mixovali nahratý materiál, bolo z čoho vyberať a ja som mohla zvoliť podľa vlastného vkusu. Takže i s odstupom času sa mi album naozaj páči. 

V roku 2020, keď ste mali album naplno propagovať a odohrať veľa živých koncertov, sme všetci strávili maximálne tak sledovaním online koncertov. Aký máš názor na tieto koncerty z obývačky?

Myslím, že na 2020 budeme všetci spomínať. Tá prvá vlna koncertov cez Instagram alebo Facebook mala v sebe naozaj čosi magické. Boli sme zatvorení doma a sem tam som ja sama zahrala pár pesničiek pre online svet, alebo som s radosťou počúvala iných muzikantov, ako zo svojich domovov tešia ostatných. Nezabudnuteľné koncerty boli aj tie, ktoré v Prahe organizoval Cirk La Putyka – hrala som vo vnútrobloku rôznych domov a ľudia počúvali z okien a balkónov, niekedy sa pripojili aj akrobati a tanečníci. Tým, že online koncertov za posledný rok bolo dosť veľa, cítim, že vzrušujúci esprit, ktorý mali na začiatku, je už trošku menej vzrušujúci a že sa neviem dočkať, kedy budem hrať pre ľudí v rovnakom časopriestore. Zatiaľ si ale užívam online koncerty, či už ako hudobníčka alebo poslucháčka. 

Vaša hudba je nádherne živelná a pripadá mi, že tie piesne sa ani nedajú písať v kľude doma za stolom, ale že vznikajú počas živých vystúpení alebo rušných večerov na skúšobní. Pripravujete nový album a nové piesne? 

Mňa skoro vždy napadne nová melódia, keď kráčam. Neviem, čím to je. Niekam idem, väčšinou mi v hlave hrá nejaká melódia, obvykle stará, niekedy nová a potom mi dôjde, že tá nová melódia mi v hlave hrá opakovane a že by z nej mohla byť pesnička. Dosť často mi napadajú nové veci, keď som niekde na cestách, v prostredí, kde som predtým nebola. Inšpirujú ma nové miesta, vône, farby, rozličné jazyky. Takže si viete predstaviť, že pobyt v karanténe nebola voda na môj kreatívny mlyn. Našťastie leto to vynahradilo a dlhé prechádzky v tejto krásnej zime tiež, takže mám veľa nových nápadov a cítim sa po dlhom čase inšpirovane. 

Nina Rosa | Foto: Anna Venezia

Neviem či ste sa ako kapela hudbou živili, alebo ste mali popritom aj nejaké iné zdroje príjmov, ale každopádne v súčasnosti ste sa pravdepodobne museli poohliadnuť okolo seba. Všimol som si, že ty si začala spolupracovať s Českým rozhlasom. Ako k tejto spolupráci došlo?

V lete po vystúpení na festivale Habrovka za mnou prišiel Zdeněk Přidal, redaktor stanice Vltava s tým, že už dlhšie sleduje čo robím a či by som nechcela mať vlastnú reláciu v rámci programu Sedmé nebe. Bola to už druhá ponuka z Českého rozhlasu. Tú prvú som pred asi dvoma rokmi odmietla s tým, že na to nie som vhodný typ. Pár krát ma potom napadlo, že som tomu mohla dať šancu, či by mi to náhodou nešlo a či by ma to nebavilo. Preto, keď za mnou v lete Zdeněk prišiel, povedala som, že to rada skúsim. Natočili sme pilotný diel a čakala som, že možno vedenie Vltavy bude mať problém s hodinovým programom v slovenčine. Ukázalo sa, že im to naopak príde sympatické. Príprava programu ma baví, spoznávam veľa skvelej hudby a dozviem sa veľa zaujímavých príbehov. Zaberie mi zatiaľ ale naozaj neúmerné množstvo času. Rešpekt, ktorý som mala k hudobným redaktorom a redaktorkám aj predtým, teraz ešte vzrástol.

Vaša hudba je na živých vystúpeniach akustická, ale na albume sa objavujú aj elektronické prvky. Akú hudbu počúvaš, aká ta inšpiruje?

Mám rada speváčky a spevákov, ktorých hlas je mnohovrstevný a mám čo objavovať aj po niekoľkých (stých) počutiach. Momentálnym príkladom je Moses Sumney, ktorého mi kamarátka Ivana Mer každé ráno púšťa skôr ako zovrie voda na kávu. Počas minulého roka som sa vrátila k počúvaniu reggae, ktoré som milovala, keď som bola teenager. Vylepšovalo mi náladu. Prevažne som počúvala jamajskú speváčku Jah9 a jej nový album Note To Self. Počúvam veľa hudby z latinskej Ameriky – napríklad argentínsku kapelu Fémina alebo chillskú rapperku Annu Tijoux. Mám rada francúzsko-konžskú speváčku Rebeccu M´Boungou. Minulý rok som objavila skvelú psychedelickú japonskú kapelu Kikagaku Moyo. Počúvam takmer všetko, čo sa mi dostane do rúk a ešte som to nepočula. So záujmom počúvam nové veci, čo u nás a v Čechách vznikajú a veľmi ma teší, že každý rok pribúdajú jedinečné a kreatívne projekty. 

Nina Marinová | Foto: Libor Vaněk

Ovládaš hru na husle. Aký nastroj ta ešte oslovuje?

Pred pár týždňami som začala intenzívnejšie cvičiť na gitaru. Som stále začiatočník, ale je fajn vidieť, ako keď človek cvičí, tak sa zákonite zlepšuje. Z bežných nástrojov je jeden nástroj, na ktorý fakt neviem hrať a to sú bicie – takže raz by som sa to chcela aspoň trochu naučiť. 

Viem, že tvoj otec obchoduje s hudobnými nástrojmi, ale čo je dôležitejšie, aj ich vyrába. Sú tvoje husle z jeho dielne?

Áno, hrám na husliach, ktoré otec postavil spolu s lubským husliarom Aloisom Šibalom. Vzťah, ktorý k nim mám, pochopia asi len huslisti... a všetci rodičia.

Ako magazín sme zameraný na aktívnych muzikantov, ktorých by určite zaujímalo tvoje nástrojové vybavenie?

Mám rada prirodzený zvuk svojich huslí, a preto používam techniku, ktorá mi pomáha ho čo najvernejšie preniesť na pódium. Na husle používam mikrofón DPA s kombom AER. Husľové struny mám najobľúbenejšie Evah Pirazzi. Mám veľké šťastie, že nástroje stavia nielen môj otec, ale že v Dowine pracuje aj moja sestra a vďaka nej mám prekrásnu gitaru Dowina Chardonnay Bona Vida Hybrid. Úprimne sa teším vždy, keď ju chytím do ruky. Má v sebe snímač LR Baggs a veľmi jej svedčí. Na loopovanie používam vokálny looper Boss RC-505 s prídavnými pedálmi, aby som mohla loopovať aj husle a gitaru.

Nina Rosa | Foto: Eetu Linnankivi

Máš klasické hudobné vzdelanie alebo si samouk?

Od malička som chodila na husle k Jozefovi Horňákovi, ktorý bol výborný učiteľ a vďaka nemu som si vytvorila techniku, z ktorej ťažím i dodnes. Následne som šla na Konzervatoř Jaroslava Ježka do Prahy, lebo som chcela študovať jazz a improvizáciu. Podarilo sa mi to vďaka huslistovi Máriovi Illéšovi, ktorý má za sebou jazzovú školu v Kolíne aj v Berkeley. V tom čase žiadna výška, kde by sa učil jazz nebola, ale podarilo sa mi ísť na stáž na Sibelius Academy v Helsinkách, čo zase otvorilo môj hudobný svet.

Keď ste v nahrávacom štúdiu, riešiš nejako spôsob nahrávania vašej hudby, spôsob rozmiestnenia nástrojov v priestore, alebo toto naplno odovzdávaš do rúk technikom?

Moja sestra Vierka je výnimočne dobrá zvukárka. Pri nahrávaní Discover nám robila zvukovú réžiu. S Derekom sme sa stretli v minulosti pri iných nahrávaniach a veci, čo som nahrávala s ním, zneli o triedu lepšie ako iné. Takže, keď sú v štúdiu Vierka s Derekom a diskutujú napríklad o rozložení mikrofónov, jediné, čo môžem urobiť, je so záujmom počúvať.

Nina Marinová | Foto: Anna Venezia

Súčasná doba nepraje muzikantom a pozitívom je, že viacerí sa prejavili inými talentami. Niektorí maľujú či kreslia, iný začali písať knihy. Niektorí objavili v sebe dar upiecť skvelý kváskový chlieb alebo koláč. Máš aj ty nejaké tajné schopnosti, o ktorých sa doteraz nevedelo, alebo si o nich nevedela ty?

Prekvapilo ma, ako veľmi mi chýbalo hranie. To asi nie je tajná schopnosť a dalo sa to od muzikantky čakať. Ale vďaka tejto dobe som si uvedomila, že bez ohľadu na to, čím sa budem živiť, potrebujem hrať, kľudne len tak sama pre seba, ale že to je súčasť toho, kto som. A ešte som zasadila všetky semiačka, čo boli po ruke – výsledkom je maličké mango a dva citrónovníky, ktoré sa zasekli v 5 centimetrovej výške a už pol roka nevyrástli. Takže to, by som za svoj skrytý talent nepovažovala. 

Máš na záver nejaké motto alebo životné heslo, ktorým sa riadiš, keď ti je ťažko?

Práve počúvam audioknihu Gifts of Imperfection od René Brown a som sa na kapitole, kde sa hovorí o dôležitosti hry – aktivity, ktorá nemá nejaké ďalšie reálne použitie na náš život. Páčil sa mi citát z nej: „The opposite of play is not work. The opposite of play is depression.“

Tagy Nina Rosa
Niekoľko rokov som pracoval pre Fender Europe, bol som členom Akadémie populárnej hudby IFPI. Moju hudbu Aprílové počasie - Pamäť stromov, nájdete na Deezer, Spotify a všetkých streamovacích službách.
SOUVISEJÍCÍ ČLÁNKY