FVLCRVM: Prodal jsem i ty dva synťáky, které jsem měl

Často se říká, že současnou generaci už nezajímají alba a poslouchají jen jednotlivé písně. Proč tedy debutové album právě nyní, až po mnoha letech činnosti?

Budem úprimný, je to možno pre mňa najnevhodnejšie obdobie, kedy vydať album. Album sa vydáva v nejakom „peaku“ po pár úspešných singloch. Pre menších umelcov je to najmenej vhodné, hlavne kvôli dĺžke a množstvu skladieb, ktoré nie je možné poriadne jednotlivo odpromovať. Takže pár potenciálnych hitových singlov tak určite posielam na smrť. Pre veľkých umelcov má album stále výhodu a mnohí ho robia s obrovským počtom skladieb, aby si nahnali viac odmien naraz na streamoch. Nič z toho momentálne nemám. Veľký label, veľké čísla, veľké štúdiá a tímy ľudí, či známe kolaby, či nejakú konkrétnu subkultúru, ktorú viem osloviť. Ale ak ma niekto sleduje dlhšie, asi vie, že konvenčné je na mne asi máločo. A povedal som si, že prišiel čas na moju najväčšiu výzvu s týmto projektom v – ako hovorí môj kamoš producent Aid Kid – „kráľovskej disciplíne hudobného interpreta“.

Před covidovými lockdowny jsi spolupracoval s Mom, I made it, rakouským sublabelem Universalu, ale aktuální nahrávka vyšla na značce Upstairs. Proč k tomu došlo a co je to vlastně za vydavatelství?

Universal pred dvomi rokmi reštrukturalizoval všetky zahraničné pobočky kvôli stratám. Takmer všetkých mojich známych odtiaľ prepustili, presťahovali sa do menších priestorov a zrušili zmluvy s tisíckami interpretov, ktorí nedosahovali nejaké zásadné čísla. Podobná situácia sa mi stala kvôli covidu aj s mojou bývalou vysnívanou bookingovou agentúrou Earth Agency, kde kvôli covidu odpísali všetkých umelcov mimo UK. Známi, ktorí z Universal odišli ešte pred prepúšťaním, si založili manažment pre umelcov s názvom Off The Record a po nejakej dobe z dôvodu lepších podmienok pre svojich klientov založili svoj „ďalší“ vlastný nezávislý label Upstairs. Takže to, že som stále tu a žijem z hudby v krajine, kde songy s prevažne anglickými textami veľmi nefungujú, je zásluha aj týchto ľudí, ktorí vo mňa veria viac ako ja sám.

Album se jmenuje EEST, což vysvětluješ jako „Eastern European Summer Time – časové pásmo, v ktorom rozprávame podobným jazykom, ale v podstate sme si cudzí.“ Co to inspirovalo? Cítím za tím nějaký konkrétní zážitek…

Je to skôr taký dlhoročný problém, ktorý si všímam, že síce v našom regióne sú si krajiny a ľudia v nich veľmi podobní, ale takmer vo všetkom fungujeme samostatne. Vo svete veľmi známi nie sme ničím špecifickým, a keď už tu bola nádej, že by sme sa minimálne kultúrne viac spájali, tak nás rozdelil náš najväčší východný ex brat.

Často rozmýšľam, ako by to vyzeralo, ak by rovnaká výmena, ako funguje medzi Českom a Slovenskom, fungovala so všetkými krajinami v okolí. Možno si ale niekedy postrehol memes, ako Hollywood farebne upravuje zábery z východnej Európy – vždy sú sivomodré a sentimentálne – a po posledných udalostiach mi príde celé to východné leto tak, že ten hlúpy sivomodrý stereotyp nám zas dosť sedí.

Propsala se do těch písniček současná situace na Slovensku nějak víc?

Veľa songov čerpá z problémov, ktoré momentálne prežívajú ľudia na viacerých miestach na svete. Možno najpriamejšie je však Slovenskom inšpirovaný track Shawty s Vojtíkom, kde priamo narážame na nezmyselné minuloročné razie v kluboch, kde pod zámienkou finančnej kontroly nechali jednotky ľudí nehybne stáť hodiny, a s kamošmi sme mali stávky, ktorý klub navštívia ďalší piatok. Bol to trápny ťah, veľmi pravdepodobne na politickú objednávku, so žiadnym výsledkom. Určite ale zápasíme s väčšími problémami. Quit Playing je napríklad o finančných elitách, či Icons Never Fade o rozčarovaní z reality, že „fake“ ľudia často dosahujú väčšie úspechy.

Jak dlouho ta nahrávka vznikala? Bylo to něčím těžké?

Ťažko to zhodnotiť, lebo niektoré počiatočné nápady na niektoré skladby som mal uložené aj cez dva roky. Ale intenzívnejšie to bolo skoro rok a úplne intenzívne posledné tri mesiace. A práve to časové rozpätie to robí veľmi zložitým, aj výber songov, ktoré by tam mali ísť a ktoré dokončiť, čo sa samozrejme každý mesiac menilo, či to dáva dokopy nejaký zmysel. Určite je pre mňa nové mať jeden song celý po slovensky (aj keď názov je anglický) a je to dosť zábavné, musím povedať, ale necítim sa v tom ešte úplne doma.

Jak k tomu došlo?

S Berlin Manson sme už dávnejšie vydali singel Hotel Kyjev a odvtedy sme znova chceli niečo spolu spraviť. Tentokrát som ale jeden beat už mal takmer hotový a poslal som ho Adamovi, a celkom ma aj prekvapilo, že ho to chytilo. Nie je to úplne klasický Berlin Manson track. Pôvodné demo som mal nahraté nejaké anglické mumble texty, ale ako Adam začal písať text, znela tá moja anglická časť zvláštnejšie a povedal som si, že to skúsim po slovensky, keďže to frázovanie je trochu iné. Dosť sa mi ten nápad páčil, tak sme to spravili celé po slovensky. Až na názov, haha.

Prozradíš ještě, jak vznikly další podobné spolupráce na albu? Prý jsi plánoval i nějaké spolupráce s někým z východu. To zmařila válka?

Priznám sa, že aj keď je to môj prvý LP album, veľmi som nerozmýšľal nad konceptom výberu spoluprác. Čo som mal nejako rozpracované a zdalo sa mi, že sa mi tam niekto hodí, tak som ho alebo ju oslovil. Na pár songov dokonca tá spolupráca ani nevyšla, a to je úplne o. k. Mám rozrobené skladby s viacerými ľuďmi z rôznych krajín, ale deadline to takto zastavil a myslím, že je to aj tak fajn. Vojna mi zmarila spoluprácu práve s kamošom z Ruska, s ktorým sme začali pracovať ešte pred vojnou a aj sme tú spoluprácu dokončili. Jeho názor na celú vojnu a momentálnu garnitúru poznám, ale z obavy, že by moja prezentácia jeho názorov mohla uškodiť jemu alebo jeho rodine, sme sa rozhodli celé to vydanie odložiť.

Album avizoval singl Quit Playing s výraznou kytarou, na kterou jsi kdysi hrával s Nvmeri a na kterou hraješ v té skladbě i na koncertě. To je projev nostalgie?

Mám pocit, že celý album je trochu prejav nostalgie. Na gitaru hrávam zopár trackov na každom koncerte, je to môj „domovský“ nástroj, na ktorom som začínal, takže ma baví, že nemusím veľmi rozmýšľať, ako čo hrám. Paradoxne, na začiatku koncertovania s týmto projektom bola práve gitara objekt, za ktorý som sa „skrýval“, lebo predstava, že držím len mikrofón, mi spôsobovala úzkosti. A časom sa to tak otočilo, že mi vo veľa songoch viac-menej aj zavadzia.

Jakou kytaru používáš? A podle čeho na ni volíš efekty?

Po veľmi dlhej dobe som si ku svojmu Stratu vyrobenému od Ruda Sivčáka z Oravy kúpil nedávno novú gitaru. Hlavne teda na živé hrania, takže mala byť čo najmenšia a najľahšia, lebo sa často presúvam na koncerty bez auta. A je to teda bezhlavá gitara od mladej značky z Indonézie, ale napriek nízkej cene na nej vychytali veľa problémov, ktoré na iných gitarách bývajú len z nejakej zvláštnej nostalgie. A veľmi ma prekvapilo, ako dobre sa na ňu hrá, a spravil som s ňou niekoľko nápadov, keďže kvôli dvom humbuckerom je to taký protipól k Stratu.

Už od čias Nvmeri a predtým Uniques som ale nepoužíval krabičky, ale multiefekty. Nie som veľký zástanca analógových krabičiek, ale nie kvôli zvuku – len som hrozne lenivý a nerád mám články v mojom geare, o ktoré sa musím nejako starať. Takže už roky fungujem iba na zvukovke a Line 6 Helix Native plugine a hrá to skvele. A keďže väčšina známych prechádza na tento formát, asi som sa úplne nemýlil.

Jak tedy tvoje písně vznikají nejčastěji? Přímo v počítači?

Je to veľmi rôzne. Často si kúpim alebo skúsim nový plugin, alebo nájdem novú techniku, ako vyrobiť zvuk na sociálnych sieťach alebo YouTube, a uložím si to do folderov: zvuky, beaty, melódie. Potom to z týchto projektov skladám dokopy. Túto techniku – nezaoberať sa zvukmi, keď komponuješ – som odpozeral od producenta Mr. Bill, ktorý má neuveriteľný workflow.

Z posledných pluginov ma úplne nadchol Synthplant 2, kde je tvorba zvukov dosť náhodná vec a vznikajú z toho skvelé zvuky, aj keď ide iba o klasickú aditívnu syntézu. A nová funkcia, ktorá vygeneruje syntetické zvuky z akéhokoľvek nahratého zvuku, je absolútna šialenosť. Podobne ako to, že celý tento plugin vyvíja jeden človek vo Švédsku.

Samozrejme, veľmi veľa melódií a beatov ma napadne na miestach, kde by som to vôbec nečakal, preto mám v telefóne v diktafóne nahraté desiatky melódií alebo vecí, čo sa snažím nejako na ulici zaznamenať. Často je to, samozrejme, divné spievať alebo robiť nejaký wannabe beatbox na miestach, kde je veľa ľudí, takže sa mi často stane, že neviem úplne odčítať, čo som tým myslel, keď to neskôr počúvam.

A veľa nápadov som spravil v Ableton Note. Obmedzenie tej appky na telefón je neuveriteľne oslobodzujúce, pretože sa jednoducho nedá hrabať v tisícoch zvukov a môžeš pracovať len s tým, čo tam je.

V elektronické hudbě se dnes hodně řeší, zda analog nebo digital a jestli nástroje HW nebo SW. Jak to máš ty?

Nepoužívam nič analógové – nie preto, že by som sa tomu vyhýbal, ale kvôli praktickosti. Rád veci aj neskôr upravujem. A takisto to nemám, kde doma dať, a keďže už medzi analógom a jeho emuláciou dnes ani veľmi nepočujem rozdiel, predal som aj tie dva analógové synťáky, ktoré som mal. Chýba mi trošku tá nepredvídateľnosť, ale dá sa to vždy nejako „fakenúť“.

Jaké vybavení jsi při nahrávání použil? A jaké konkrétní „hračky“ sis naposledy koupil?

Dosť mi pomohol spomínaný Ableton Note. Kúpil som si nový (teda použitý) mikrofón na nahrávanie vokálu (AKG C414), ale zisťujem, že môj nosový hlas sa ťažko mixuje s akýmkoľvek mikrofónom. Najčastejšie používaný efekt na albume je ale určite vstavaný Ableton Overdrive plugin s menom Pedal. Veľmi jednoduchý, minimálne nastavenia, ale primiešaval som ho takmer všade, alebo často aj úplne „vypiekol“ na maximum.

Mixujem vždy do limiteru a všetkým kamošom producentom odporúčam systém Sonarworks Sound ID – ako na bedne, tak aj na slúchadlá. To je taký ten program, s ktorým šaškuješ s meracím mikrofónom desať minút a vyráta to, aké frekvenčné a fázové nedostatky má tvoj posluch, a potom ho napráva. Počúvam cez to aj bežne všetku hudbu. Ten rozdiel medzi mojím default zvukom a vyladeným cez Sonarworks bol na začiatku veľmi nepríjemný, lebo ten rozdiel je fakt veľký. Ale odkedy ho mám, riešim oveľa menej problémov s mixom, keď počúvam svoje veci.

Tvoje show mají výraznou vizuální podobu. Budou mít nějakou novou podobu i k novému albu?

Samozrejme. Síce si veľkú časť celého projektu robím sám (nikomu neodporúčam) a veľkú časť rieši manažérka Táňa, po čase si ma sami našli ľudia, ktorí mali chuť mi pomôcť za mizerné peniaze, a stalo sa z projektu FVLCRVM to, čo je teraz. A na tom má veľkú zásluhu, okrem Táni, aj Jožko Čabo, ktorý ma počas covidu oslovil, či neskúsime spolu vizuálne oživiť moje shows. A keďže pozná veľmi veľa ľudí, ktorí vedia kadečo vyrobiť, vždy pracujeme s inými ľuďmi, ktorí nám pomáhajú vyrobiť niečo iné.

Čo sa vizuálov na AV shows týka, veľmi mi pomáha moja pražská spojka, speváčka Nivva, ktorá skvelo ovláda herný Unreal Engine a celkovo 3D-čko, v ktorom si vyrábam iba základné veci a úprimne, nemám ani čas sa v ňom posunúť ďalej. Veľmi sa teším, že všetkým ľuďom, ktorí so mnou spolupracujú, sa veľmi darí a vytiahli sa ďaleko za hranice a pracujú pre veľké mená.

Nová show bude veľmi východoeurópska – vyrábame prvýkrát aj objekty na scénu a ďalší veľmi bizarný svetelný objekt. Myslím, že na umelca mojej veľkosti je to neuveriteľný overkill, haha. Ale práve preto je to ešte väčší zážitok pre ľudí aj pre mňa, keď vidím, ako sú prekvapení.