Mať kapelu je akoby vlastniť malú firmu

Zakaždým keď som sa pripravovala na ďalšiu skúšku v kapele, pýtala som sa sama seba, na čo to vlastne všetko robím. A čo ma nútilo ísť znova na skúšku s chlapcami a snažiť sa dostať z nástrojov čo možno najkrajšie tóny? Čo ma vlastne motivovalo?

Odpoveďou mi bola samotná radosť z tvorivého procesu. Možnosť realizovať sa na poli, ktoré, dovolím si tvrdiť, už celkom dobre poznám. Možnosť písať vlastné melódie či texty a spolu s členmi kapely sa dostávať do fáze akéhosi spojenia našich myslí, ktoré miestami presahujú reálne vnímanie sveta. Sú to krátke momenty. Ale práve tieto momenty stoja za to.

V tvorivom procese, pri ktorom sú všetci členovia sústredení, sa dá ľahko pracovať. Naše mysle sa otvoria širokej škále hudobných výrazov, fráz, farieb, melódií. Skúška je preto skúška lebo sa na nej skúšajú rôzne možnosti. A tak veselo skúšame krátke tóny striedať s dlhými, hlboké s vysokými, tóny gitár sa striedajú so spevom, bicie držia tempo a to všetko potvrdí basa. Všetci sme na seba navzájom prepojení. Skúška má grády, všetko klape ako má. Radosť tvoriť.

Stáva sa však, že nám na skúške nejdú tóny s ľahkosťou, ba naopak, akosi ťažko sa nám tvorí. Sme nejakí ťažkopádni, nevieme nájsť ten správny smer do plachiet. Veru, aj takéto skúšky poznám. A práve tieto skúšky sú dobré na precvičovanie už poznaných, vymyslených melódií. Možno nevymyslíme novú melódiu, no môžeme si spoločne precvičiť to, čo už ovládame sluchom a nacvičiť si malé nezrovnalosti rukami. Napríklad gitarista cvičí prstoklady, bubeník má možnosť cvičiť rytmiku, pravidelnosť, presnosť. Skrátka, aj na tých „slabších“ skúškach sa dá na sebe pilovať. Je to opäť vec členov kapely. Pretože každý máme iný uhol pohľadu na to, čo je podľa nás už vycvičené a čo ešte treba doladiť.

Chcem povedať, že nie každá skúška musí byť perfektná a motivujúca. Pravda, želám všetkým aby takéto zažívali čo možno v najväčšom počte, no keď to nevyjde, nemusí to znamenať, že kapela nemá šancu na svoje zlepšenie. Všetko je v hlave a ako si to my vyskladáme, také to budeme mať. Aj tie slabé skúšky sú skúškami. Tu cvičíme každú maličkosť, drobnosť, šperkujeme do dokonalosti aby sme ju potom s ľahkosťou a radosťou zahrali tak, ako sme si to sami predstavovali. Zároveň precvičujeme samých seba. Je to skúška vytrvalosti. Či vydržím chodiť na skúšky dvakrát do týždňa a podelím sa o svoje radosti i starosti s členmi kapely, z ktorých možno nakoniec vzídu krásne melódie a texty. Či vydržím ostať s chalanmi až do konca skúšky a podelím sa aj o svoje hudobné poznatky, aby sa im lepšie hralo, lebo možno nie sú takí „zažraní“ do hudby ako ja. Ale možno práve tým, že im tú svoju ochotu prejavím a ukážem a vediem, práve to ich môže motivovať k lepším výsledkom, k posunom. Aj maličký posun je posun vpred. Posúvaním svojho potenciálu môžem vzbudiť v členoch kapely ich vlastný potenciál.

Mať kapelu je akoby vlastniť malú firmu. Vyberáte si svojich ľudí, ktorí vám najviac „sadnú“, hráte s nimi, zisťujete kto ste, kam smerujete a kam by ste chceli smerovať. Máte spoločnú víziu. Niekam sa posúvať, tým myslím vpred! A tak skúšate, hráte a hráte čo to dá. Raz je to lepšie inokedy horšie. „Nie každý deň je nedeľa!“ Napriek tomu vás to ťahá na tie skúšky, pretože viete, že bez skúšok by ste sa neposunuli ani o malý krôčik. Bez skúšky by ste nespoznávali možnosti svojich nástrojov, nespoznali by ste sa navzájom. A o to predsa ide, mať v kapele ľudí, na ktorých sa budem tešiť keď pôjdem na skúšku síce uťahaná po práci, no s možnosťou, že to bude dobrá skúška s dobrými ľuďmi, na ktorej si môžem veselo tvoriť. Mojou motiváciou je tvorba samotná a práca s ľuďmi. Je to radosť, je to sloboda. V tvorení nachádzam veľké možnosti a slobodu.

Na záver len dodám jednu peknú vetu, ktorá vás možno nakopne k tomu aby ste predsa len chodili na skúšky: „Čin je postava, říká naše učitelka. Snad to znamená, že když nic neuděláme, nikým nebudeme.“